TMA

Noc už padá z nebies k zemi,

krvavé zore tmavne a horí,

nakoniec posledné lúče svetla

strácajú sa a znova vyhrá tma.

Tiene predĺžené slnkom z obzoru

vytvárajú siluetu tmavú,

jedine z mesiaca slabé svetlo

zvedavo do škár si cestu našlo.

Však ťažké mraky vetrom hnané

ukryli hviezdy aj mesiac v splne,

iba zvuky šíriace sa temnotou

vždy krásne striedajú svetlo tmou,

zvuky, čo počuje každý z nás,

každý z nás...

Zrazu sa v mysli odrážajú

a škodoradostne šteklia fantáziu,

človek tak v zajatí tmy,

rôznym výmyslom možno uverí.