MATKA OBLOHA, MATKA BÁSEŇ

Tam dolu ešte zamknuté.

Tu hore už sa svieti.

Tlmeno šumí v kotlíku

zas nový ľudský deň.

Tak chodí matka po dome,

kým dospávajú deti

posledný veršík nad ránom,

ten najjasnejší sen.

Tam dolu je už zamknuté.

Tu hore ešte svietia.

Dohára v temnej pahrebe

zas jeden ľudský deň.

Pošepky matka hovorí,

pretože spí už dieťa.

Po prstoch chodí obloha,

pretože spí už zem.

Tak veci, tvarom ďaleké,

sebe sa podobajú.

Žeravým zmyslom tavené

sa lejú v jeden kov.

Tam dolu ešte zamknuté.

Tu hore už si hrajú.

Svietia si na nás, na spiacich,

láskavou myšlienkou,

láskavou myšlienkou ...